Kniha "Anglán" - spomienky generála Antona Petráka

Kniha "Anglán" on-line

Kniha "Anglán" - spomienky generála Antona Petráka na stiahnutie vo formáte PDF z elektronickej knižnice na webe Ústavu pamäti národa: http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/anglan.pdf (11,57 MB)

Krst knihy Anglán - spomienky generála Antona Petráka

Veľké bratislavské knihkupectvo Panta Rhei privítalo v piatok 14. decembra 2012 v podvečerných hodinách viac ako 80 hostí, ktorí navštívili krst knihy príslušníka Československej zahraničnej armády - generálmajora v.v. Antona Petráka (1912-2009). Knihu pomenoval jej autor, generál Petrák výstižne - Anglán. Príbuzní generála - vnučka Silvia a zať Jozef Kratochvíľa, Klub priateľov generála Petráka spolu s Ústavom pamäti národa vykonali spoločne mnoho mesiacov mravenčej práce, aby biografia prvorepublikového dôstojníka, ktorý slúžil na bratislavskom opevnení a po rozbití Československa neváhal odísť v roku 1940 južnou cestou do Francúzska a neskôr do Veľkej Británie, uzrela svetlo sveta. Npor. Petrák sa po úspešnom absolvovaní výcviku SOE v Škótsku stal inštruktorom assault kurzov v Traigh House. Po návrate do vlasti a prevzatí moci komunistami nasledovali dva vykonštruované procesy, niekoľkoročné väzenie a strata vojenskej i občianskej cti. Po roku 1989 pán generál výraznou mierou prispel k organizácii britskej podpory vojnovým veteránov a ich rodín.

Jedným z najvýznamnejších hostí podujatia a krstných rodičov knihy bol pán plk. Milan Píka, veterán slúžiaci počas 2. sv. vojny v RAF a syn popraveného generála Heliodora Píku.

Vydaním knihy sme uzavreli tohtoročné aktivity súvisiace so 100-tým výročim narodenia generála Petráka.

Úryvok z knihy "Anglán"

... Všetci účastníci kurzu prichádzajúci na výcvik do Škotska sa učili predovšetkým odolávať únave. Telesný výcvik sa konal za každého počasia a mal za cieľ upevniť nepoddajnosť absolventa a dosiahnúť vysoký štandart telesnej zdatnosti pri ukončení kurzu. Pomocnými cvičiteľmi boli poddôstojníci britskej armády. Boli toho názoru, že parašutista musí vydržať všetko. Boli neľútostní v preháňaní po dômyselne upravených prekážkach či už to bol volný príkop, preliezačky, podliezačky, či šplhanie na rafinovaných konštrukciách, čo u mnohých malo často za následok rôzne odreniny. Zvláštnosťou boli špeciálne nože pre tiché zabíjanie. Bol to najagresívnejší spôsob neozbrojeného boja zahrňujúci spôsob obrany pri napadnutí nožom alebo iným predmetom útoku. Sem patria tiež posledné fázy spôsobov napadnutia a zabitia strážnych a iných osôb nepriateľa tichým spôsobom. Najväčšou ťažkosťou tohto výcviku bola vždy neschopnosť praktikovať a vidieť výsledky na živej osobe, hoci uchytenie, údery a napadnutie nožom sa praktikovali s plnou zúrivosťou na špeciálnych maketách.

Nie u každého vojaka sa podarilo vytvoriť agresiu svojej povahy. Telesný výcvik bol vždy prípravou pre skok padákom. Absolventi sa pri tom učili vyhýbať sa pohybu na obzore, prechádzať tíško porastom, využívať prirodzené pozadie nerovného terénu a dostať sa pritom bez toho, že by boli pozorovaní, z jedného miesta na druhé. Zdolávali skaly, bralá a útesy, plížili sa za zverou, číhali na skupiny. Od unavených mužov sa žiadalo vydať zo seba všetko, ten posledný kúsok energie, ktorý predstavoval rozdiel medzi životom a smrťou. Tento intezívny spôsob telesného výcviku mal chrániť životy, ktoré záviseli od telesnej schopnosti pochodovať desiatky kilometrov za deň pri zdolávaní prekážok. Čítanie mapy sa vyučovalo aj keď študenti nemuseli mať príležitosť ju použiť. Vždy jestvovala možnosť pracovať v neznámej krajine. Absolventi boli naviac učení zapamätať si cestu na ktorej sa mali presunúť vo dne či v noci bez kompasu a mapy, tiež aby boli schopní nakresliť cestu vhodnými poznámkami tak, aby ďalšia osoba mohla po nej presne postupovať na cieľové miesto. Absolventi sa tiež oboznamovali s použitím a čítaním cudzích máp používaných vo väčšej časti Európy. Ukázalo sa, že na zvláštny výcvik prichádzajú dôstojníci a mužstvo, ktorí postrádajú elementárnu znalosť využívania mapy a prácu s buzolou, čo viedlo k nedostatkom pri práci v teréne. Všetci vojaci museli pri nástupe do kurzu absolvovať dôkaz spôsobilosti orientácie v noci podľa kompasu. Bolo treba vzájomnej spolupráce. Tam, kde tomu tak nebolo, končil výcvik zablúdením.

Takmer v každom kurze sa našlo dosť tých, ktorí si tento výcvik z nepochopiteľných príčin neuvedomovali. Cvičenie v nočnej orientácii, niektorými našimi absolventami z nedostatku vedomostí či ľahkomyseľnosti nedostatočne chápané bolo jednou z príčin nedostatočnej orientácie pri správnom plnení či prevedení úlohy. Takýto počiatočný neúspech vytváral psychicky a fyzicky zdrcujúci počiatočný dojem. Mladosť a neskúsenosť boli často príčinou neodpustiteľnej ľahkomyseľnosti. Niektorí potom v takýchto prípadoch nachádzali odvahu k tomu viniť za neúspech všetko a všetkých len nie predovšetkým seba. Pri výcviku so strelnou zbraňou bolo snahou dosiahnuť u študenta dobrý výstrel predovšetkým z pištole alebo zo Stengunu. Výcvik v streľbe bol najdôležitejšou súčasťou výcviku, ktorým prechádzal každý občan štátu schopný vykonávať vojenskú službu. Dnes sa tento výcvik známy ako Instingtive fire – Pudová streľba, uplatňuje v rôznych strediskách formou zdokonalenou skúsenosťami a poznatkami najnovšej techniky. V tomto streleckom výcviku nešlo o výcvik v klasickej streľbe a techniku v klasickom školení. Všeobecná požiadavka bola, aby každý bol schopný likvidovať streľbou nepriateľa na krátku vzdialenosť, nie viac ako desať metrov, v akejkoľvek polohe, pri akomkoľvek osvetlení, svetle a ak je potrebné aj za úplnej tmy. Necvičila sa streľba s mierením v priamej polohe s priamo napriahnutou zbraňou. Požadovala sa streľba, ktorá akosi pripomínala divoký západ, rýchlo vytiahnuť zbraň z púzdra na pištole a ešte rýchlejší výstrel bang-bang. Bola to rýchlosť a útok a pritom dva výstrely. Pre tento spôsob boli vybraní zvláštni cvičitelia, ktorí dôsledne uplatňovali poznanie – zbraň nie je pre obranu, ale pre útok. Pripomínali absolventom: „Najzraniteľnejšie časti ľudského tela sú od miesta, v ktorom držíme v ruke barlu až po hlavu. Dve streľby do tohto miesta by nám mali dávať možnosť zbaviť sa nepriateľa.

Vždy sa vyžadovali dve strely. Jedna strela zriedka zasiahne a nezabije okamžite. Nakoľko nervový systém v takomto okamžiku pracuje niekoľko sekúnd, treba brať do úvahy tiež reakciu raneného hoci smrteľne poraneného, ktorý môže mať dostatok reflexu, aby reagoval. Aby výsledky žiakov v tomto výcviku boli správne, boli žiaci cvičení tak, že pri prechode lesom sa zo vzdialenosti troch metrov objavili skryté figury v šedej rovnošate nemeckého vojaka. Strieľalo sa za hmly, za blikacieho alebo bleskového signalizačného svetla, pri svetle horáka, v hustom dyme s použitím tmavých okuliarov.

Strieľalo sa zo zadného postavenia, spoza stromov, zo strán budovy, v úzkych uličkách, smerom do vrcholku stromov, známych ako provizorné ciele šibenice a z rôznych výšok, dolu brehom a smerom do kopca na vršok stola. Strielalo sa v stoji, v chode, za behu v pokrčenej polohe alebo v plížení. Táto streľba si vyžadovala telesne zdatného, bleskovo reagujúceho jedinca a sústavný výcvik. Nacvičovala sa tiež s vhodným pútavým námetom. V našom prípade slúžil k tomto účelu drevený barák postavený na morskom pobreží, v ktorom sa cvičila streľba smerom na more. V baráku boli za stolom rozmiestené tri terče predstavujúce vypočúvajúcich z gestapa. Pred nimi bol stojaci terč znázorňujúci vypočúvaného. Mal po stranách dva terče predstavujúce dozor nad vypočúvaným.

Námet bol vniknúť bleskovo do miestností, všetkých postrielať tak aby vypočúvaný nebol ranený a umožniť mu tak útek. Úloha bola splnená, keď v dobe kratšej ako 30 sekúnd boli terče predstavujúce vypočúvajúcich zasiahnuté a terč vypočúvaného zostal neporušený. Tí čo zasiahli vypočúvaného platili pokutu, z ktorej sa objednala whisky na večerné posedenie...


Nahoru